Jadrová veľmoc
Ako sa Ukrajina vzdala jadrového arzenálu výmenou za mier a územnú celistvosť.
Po rozpade sovietskeho zväzu zostal na území Ukrajiny jadrový arzenál, ktorý z nej urobil3. najväčšiu jadrovú veľmocna svete, a to s viac ako 1700 jadrovými hlavicami. Kam sa podeli?
Sovietske dedičstvo
Rozpad ZSSR v roku 1991 so sebou priniesol vznik nových nezávislých republík. Jednou z nich bola aj Ukrajina. Tá okrem zničenej ekonomiky a sociálno-spoločenských problémov, ktoré spájali všetkých členov bývalého zväzu, zdedila aj niečo iné. Obrazne povedané sa z novo vzniknutého štátu stala nukleárna veľmoc. Sovietsky zväz držal na území Ukrajiny viac ako 1700 nukleárnych hlavíc, spolu so strategickými bombardérmi, balistickými raketami a podobne. Tieto čísla urobili z Ukrajiny tretiu najsilnejšiu atómovú krajinu.
Viac ako 1700 nukleárnych hlavíc Ukrajina previezla do Ruska výmenou za uznanie teritoriálnej zvrchovanosti a bezpečnostných záruk, ktoré nikdy neprišli.
Okrem jadrových hlavíc boli v bojom arzenáli Ukrajiny aj rakety dlhého doletu X-22 schopné niesť konvenčné ale aj jadrové hlavice, v počte 423 kusov. Týmito istými raketami teraz Rusko útočí na Ukrajinu.
Prečo sa Ukrajina vzdala arzenálu?
Vlastníctvo jadrového arzenálu so sebou ale prinášalo aj veľa problémov. Ukrajina síce arzenál fyzicky vlastnila, no kontrolné stanoviská boli v Rusku. Vďaka tomu, že krajina nemala svoj vlastný jadrový program, trvalo by určitú dobu, než by boli schopní prevziať plnú kontrolu nad jadrovými zbraňami a ich manipuláciou, údržbou a podobne. Na jednej strane stálo Rusko, ktoré si jednak na zbrane nárokovalo, ale aj v nich videli potenciálnu hrozbu do budúcnosti. Druhou krajinou, ktorá silno bojovala za denuklearizáciu Ukrajiny bolo USA, ktoré malo obavy, že by sa jadrové hlavice mohli dostať do rúk nesprávnych ľudí. Odzbrojenie Ukrajiny v prospech Ruska bol ich vážnym strategickým cieľom v zahraničnej politike. No už v týchto ranných časoch sa ozývali prvé hlasy politológov, že odobranie jadrového potenciálu Ukrajine povedie v budúcnosti k agresii Ruskej federácii. USA ale v tej dobe považovalo za väčšiu hrozbu rozšírenie zoznamu krajín s jadrovými zbraňami, ako možnosť, že by v budúcnosti Rusko zaútočilo na Ukrajinu.
Samotná Ukrajina, ktorá sa podobne ako všetky krajiny bývalého Sovietskeho zväzu, snažila vyrovnať s vnútornými problémami, mala k vlastníctvu jadrových zbraní rôzne názory, ktoré sa počas nasledujúcich rokov rôzne menili. Niektorí upozorňovali na nebezpečenstvo zo strany Ruska, ak sa vzdajú jadrových zbraní, iní boli striktne proti nim aj vzhľadom na čerstvé spomienky a negatívne naladenie spoločnosti k využívaní jadra po výbuchu Černobyľu. Krajina zažívala veľké ekonomické problémy a jadrový arzenál so sebou prinášal veľké ekonomické výdaje. Navyše narastali obavy, že prípadné ponechanie zbraní, by mohlo viesť k ochladeniu vzťahov s USA, ktoré vytváralo obrovský tlak na odzbrojenie alebo prípadnému neuznaniu suverenity nového štátu, jeho izolácia, uvalenie sankcií a podobne.
Ukrajina sa musela vzdať aj celej infraštruktúry spojenej s jadrovými zbraňami. Silá a odpaľovacie rampy boli zničené.
V neposlednom rade došlo k likvidácii alebo odovzdaniu Rusku aj 60 kusov bombardérov Tupolev Tu-22M3 Backfire, ktoré boli rovnako použité proti Ukrajine pri bombardovaní oceliarní Azovstaľ v Mariupole.
Budapeštianske memorandum
Ukrajina sa napokon po sérii rokovaní rozhodla pristúpiť na odzbrojenie. To sa spečatilo v roku 1994 na základe podpísania medzinárodnej dohody pod názvom Budapeštianske memorandum. Tento dokument zaväzoval Ukrajinu (spolu vznikli ďalšie tri identické dokumenty pre Kazachstan a Bielorusko) pripojiť sa k NPT – zmluve o nešírení jadrových zbraní, výmenou za bezpečnostné záruky a rešpektovanie územnej celistvosti.Signatármi, zaväzujúcimi sa k dodržaniu obsahu memoranda boli okrem Ukrajiny aj Rusko, USA a Veľká Británia. Úlohou Ukrajiny teda bolo vzdať sa plne svojho jadrového potenciálu. To znamenalo odovzdanie jadrových hlavíc Rusku, zničenie jadrovej infraštruktúry (zdemolovanie síl, odpaľovacích plošín, zničenie alebo odovzdanie balistických rakiet a strategických bombardérov, ktoré sú schopné niesť jadrové hlavice). Naopak Rusko, USA a Veľká Británia sa zaviazali k nasledovným bodom:
- rešpektovať ukrajinskú nezávislosť a suverenitu v rozmedzí jej platných štátnych hraníc,
- zdržať sa hrozby alebo použitia sily voči Ukrajine
- zdržať sa ekonomického nátlaku, ktorého cieľom bude podriadiť svojim cieľom výkon práv vyplývajúcich z jej suverenity a tým si zabezpečiť výhody akéhokoľvek druhu,
- zdržať sa použitia jadrových zbraní proti Ukrajine,
- okamžite riešiť prípadnú agresiu alebo použitie jadrových zbraní proti Ukrajine s Radou bezpečnosti OSN,
- navzájom konzultovať vzniknuté nejasnosti a otázky.
K signatárom sa vlastnými dokumentmi pridala aj Čína a Francúzsko, no ich záväzky a záruky voči Ukrajine boli skorej diplomatického charakteru.
Budapeštianske memorandum ale na konci neprinieslo Ukrajine žiaden reálny mechanizmus ochrany. Nikdy nebolo ďalej zadefinované, aké opatrenia a kroky sa príjmu v prípade porušenia zmluvy. Neprijali sa žiadne záväzné právne akty, ktoré by garantovali prijatie konkrétnych riešení zo strán signatárov. Ukrajina pod silným medzinárodným tlakom, s hrozbami izolácie krajiny a uvaleniu sankcií prijala memorandum aj bez istoty bezpečnostných záruk. Dopomohol k tomu aj fakt, že podpis dokumentu krátkodobo uvoľnil medzinárodné napätie a geopolitické vzťahy. Ukrajine priniesol nové možnosti ekonomickej stability a spolupráce so zahraničnými partnermi. Preto sa krajina rozhodla radšej hľadať bezpečnostný systém záruk v podobe približovania sa k EÚ a NATO ako v samotnom Budapeštianskom dohovore.
Prečo Ukrajina radšej neprijala neutralitu?
V spojení s Budapeštianskym memorandom vzniklo niekoľko mýtov a dezinformácií, ktoré tvrdia, že Ukrajina sa nejakým spôsobom zaviazala k smerovaniu a prijatiu štatútu neutrálneho štátu. Takým spôsobom nemala byť hrozbou pre ruské záujmy a držať stabilitu v svetovej geopolitike. Neutralitu od Ukrajiny vyžadoval aj sám Putin. Prečo sa Ukrajina teda nemohla stať neutrálnym štátom?
- Armáda – Putin vyžadoval v rámci neutrality tzv. demilitarizáciu. V skutočnosti ale krajiny, ktoré sú neutrálne, majú oveľa väčšiu armádu ako tie, ktoré sú vo vojenských alianciách. A je to úplne logické. Neutrálna krajina bojuje sama za seba, a preto musí mať dostatočnú vojenskú silu, aby obránila svoje hranice alebo ešte lepšie, od začiatku odradila iné krajiny od potenciálnych útokov.
- Ekonomika – udržať si neutrálny štatút je ekonomicky náročné. Krajina potrebuje vhodné systémy vojenskej obrany, ktoré si vyžadujú veľké nielen obstarávacie investície ale aj udržiavacie. Krajiny, ktoré sú v aliancii si môžu tieto úlohy a z nich plynúce náklady navzájom rozdeliť medzi seba.
- Prítomnosť cudzích armád – neutrálna krajina nemôže mať na svojom území prítomné iné armády. A bola to práve Ruská federácia, kto na území Ukrajiny hostil svojich vojakov. Sevastopol sa stal vojenskou základňou vojsk RF a hlavnou základňou jej Čiernomorskej flotily.
- Bezpečnostné záruky – pre malé krajiny v susedstve veľkých krajín je takmer nemožné samostatne udržať neutralitu, pretože ich vojenský, ale väčšinou aj ekonomický potenciál je v nepomere. Hypoteticky, ak by napríklad Rusko išlo do vojny s Ukrajinou s totálnou mobilizáciou, je jasné, že vďaka menšej populácii nie je pre Ukrajinu možné sa samostatne brániť. Aj bez toho má ale Rusko armádu s veľkosťou okolo 1 milióna mužov. Vytvoriť funkčný systém neutrality bez garancií tretích strán je v takomto prípade takmer nereálne. Signatármi bezpečnostných záruk by sa v tomto prípade ale znovu stali strany NATO a Rusko, a teda znovu by sa Ukrajina dostala do rozporov záujmov týchto dvoch skupín. Navyše bezpečnostné záruky už boli Ukrajine raz sľubované, a to práve v Budapeštianskom memorande.
Porušenie Budapeštianskeho memoranda
K prvému porušeniu Budapeštianskeho memoranda prišlo v roku 2014 ruskou anexiou Krymu. Reakcia ostatných krajín a hlavne signatárov memoranda bola vlažná a nejednotná. To bol jasný signál nielen pre Rusko, že odpoveď na ďalšiu agresiu bude v podobnom duchu, ale aj pre ostatné krajiny. Situácia ukázala, že zbavenie sa jadrového potenciálu možno nebolo najlepšie riešenie a dohovor o garanciách v praxi zostal do značnej mieri len v teoretickej rovine. Akú motiváciu majú potom iné krajiny byť súčasťou zmluvy o nešírení jadrových zbraní, hlavne tie, ktoré sa nachádzajú v susedstve nepomerne väčších krajín, ktoré pre nich môžu predstavovať hrozbu?
Ruská federácia sa podpisom budapeštianskeho memoranda o poskytnutí bezpečnostných záruk Ukrajine nezaviazala, že bude uznávať výsledok ozbrojeného štátneho prevratu. - minister zahraničných vecí RF Sergej Lavrov.
V podobnom duchu sa vyjadril aj Vladimír Putin. Podľa jeho slov po revolúcii na Ukrajine vznikol nový štát a s ním Rusko nemá podpísané žiadne záväzné zmluvy ani dohody. Naopak obvinil USA, že podnietili prevrat na Ukrajine, a teda oni porušili Budapeštianske memorandum.
Podľa slov Clintona, jedného zo signatárov memoranda, Putin jeho platnosť nikdy nerešpektoval a takto sa vyjadril na jeho adresu.
Viem, že Boris súhlasil s tebou a Johnom Majorom a NATO, ale nikdy to neprešiel s parlamentom. Aj my máme extrémnych nacionalistov. Nesúhlasím s ním, nepodporoval som ho a nie som ním zaviazaný. - slová Vladimíra Putina k Billovi Clintonovi na ekonomickom fóre v roku 2011.
Čo ďalej?
Aké má Ukrajina bezpečnostné nádeje do budúcnosti? Ako môže brániť svoju slobodu a medzinárodne uznané hranice? Budapeštianske memorandum v princípe krokmi Ruska prestalo existovať. Aký signál to vysiela pre iné krajiny v susedstve s inými národmi, ktoré majú medzi sebou historické spory? Veľa z nás si myslí, že tieto problémy sa Slovenska netýkajú. A čo južné Slovensko, na ktorom sa majorita obyvateľov hlási k maďarskej národnosti a zo strany maďarskej vlády sa stále objavujú sentimenty voči svojim historickým územiam? Ak necháme padnúť Ukrajinu, rovnaký systém sa dá aplikovať zo strany Ruska na pobaltské krajiny. Po pobaltských krajinách môže prísť na radu Poľsko alebo Slovensko, ktoré Sovietsky zväz už raz okupoval. A práve pád Sovietskeho zväzu hodnotí Putin ako najväčšiu geopolitickú katastrofu sveta v 20. storočí. V tom istom storočí ako vypukli dve svetové vojny, je podľa tohto človeka najväčšou tragédiou rozpad ZSSR...
Rozpad Sovietskeho zväzu bol najväčšou geopolitickou katastrofou storočia. - Vladimír Putin, 2005.
Bude stáť Poľsko, Estónsko alebo Slovensko iným krajinám NATO za riziko jadrových hrozieb zo strany Ruska? Odpoveď na tieto otázky nikto s istotou nevie, a preto je podstatné zastaviť a eliminovať tieto riziká v ich zárodku. Keď sme toho neboli schopní po anexii Krymu, teraz nemôžme zopakovať rovnakú chybu.