Sovietski okupanti
Prečo sovietske vojska boli okupanti a nie osloboditelia, ktorí za nás vyhrali druhú svetovú vojnu?
Mali by sme ZSSR a červenú armádu vnímať ako našich osloboditeľov alebo naopak išlo o okupačné vojská, ktoré bojovali len svoju vojnu a ZSSR išlo vždy len o svoje vlastné záujmy?
Z úst pro-ruských podporovateľov Putinovho režimu veľmi často počúvame o tom, ako nemáme zabúdať na údajný fakt, že to boli práve vojská ZSSR, ktoré nás oslobodili a zachránili spod nacistického Nemecka. Akoby im to dávalo právo na rozpútanie vojny na Ukrajine. Navyše teória o heroickej a nezištnej záchrane celej Európy má pár historických trhlín. Ako to teda je? Bol Sovietsky zväz osloboditeľmi alebo okupantmi? Predtým, ako si vytvoríme celkový pohľad na okupáciu Československa, musíme pochopiť rámec udalostí, ktorý jej predchádzal. Rovnako je ale potrebné vypichnúť fakt, že červená armáda zaplatila obrovskú cenu v druhej svetovej vojne a ich podiel na porážke nacistického Nemecka je nespochybniteľný. Neidealizujme ale ZSSR ako trpiteľa/osloboditeľa a nezabúdajme na ich celkový obraz v geopolitike minulého storočia. ZSSR v prvom rade vždy bojovalo svoje vojny a riešili svoje záujmy.
Ekonomická politika ZSSR
Dôsledky ekonomickej politiky ZSSR
V tabuľkách porovnávajúcich HDP jednotlivých krajín, môžeme jasne vidieť, aký mala ekonomická politika ZSSR a hlavne okupácia Československa vplyv na našu ekonomiku. Zatiaľ, čo v roku 1950 sme mali HDP na úrovni Rakúska a Talianska, na konci existencie Sovietskeho zväzu už bol medzi nami priepastný rozdiel, ktorý sa nepodarilo zásadne zmeniť ani 30 rokov po revolúcii.



Molotov, minister zahraničných vecí ZSSR, podpisuje v Kremli dohodu o neútočení a dodatok o rozdelení sfér vplyvu. Na pozadí Ribbentrop a Stalin.

Vojaci červenej armády odpočívajú popri svojom americkom tanku Sherman, ktorý dostali v rámci Lend Lease programu.

Molotov Rinbbentrop pakt
Molotov-Ribbentrop pakt bola dohoda medzi nacistickým Nemeckom a Sovietskym zväzom, ktorá bola v princípe začiatkom 2. svetovej vojny. Išlo o dohodu o neútočení medzi týmito dvomi krajinami, ktorá obsahovala ale aj tajný dodatok o rozdelení sféry vplyvu v Európe. Na základe tejto dohody z 23. augusta 1939 v nasledujúcich týždňoch začalo Nemecko a Sovietsky zväz druhú svetovú vojnu spoločným útokom na Poľsko. V rámci dohody dostalo ZSSR pod svoj vplyv nielen polovicu Poľska, ale aj Pobaltie, ktoré anexovalo a Fínsko, s ktorým rozpútalo vojnu. Útok na Poľsko bol Sovietmi označený za operáciu na ochranu obyvateľstva.
Ako s k dohode v rámci svojej histórie stavia Rusko?
Kópiu dohody aj s tajným dodatkom o rozdelení moci uverejnili Američania ešte v roku 1946. Sovietskou stranou bola ale jeho existencia dlhé desaťročia popieraná a podpísanie dohody Stalinom argumentovali ako nevyhnutný krok na ochranu krajiny pred vojnou. Existencia dodatku bola zverejnená v ruskom jazyku až v roku 2007. Napriek tomu sa sovietska a rovnako v dnešnej dobe ruská vláda snaží tento dodatok spolu s faktom, že rozpútali spoločne s Nemeckom druhú svetovú vojnu, popierať. Sám Putin tento pakt komentoval otázkou: „Čo je zlé na tom, že Sovietsky zväz nechcel bojovať?“ Ignorujúc fakt o priamej vojenskej účasti ZSSR na začiatkoch druhej svetovej vojny a popierajúc napadnutie Poľska. To podľa neho údajne súhlasilo s Hitlerovými plánmi holokaustu. Ruské úrady dokonca mužovi, ktorý zverejnil na sociálnych sieťach príspevok so zmienkou o účasti ZSSR na napadnutí Poľska, uložili pokutu 200 tisíc rubľov. Podľa prieskumov ruského sociologického centra Levada až 38% Rusov nevie nič o existencii paktu Molotov-Ribbentrop.
USA alebo Sovietsky zväz?
Sovietsky zväz sám seba stavia do pozície, že sú to práve oni, kto vyhral druhú svetovú vojnu a celý svet by im za to mal byť vďačný. To podčiarkujú aj faktom, že práve ich vojská vtrhli ako prvé do Berlína, kde sa oficiálne spečatila finálna porážka a skončila vojna. O tom, ako to skutočne bolo s Berlínom sa vedú rôzne diskusie. Pre Stalina bolo hlavné mesto otázkou prestíže a šancou zmocniť sa jadrového programu Nemecka, kde ZSSR hlboko zaostávalo za USA. Vyhlásil dokonca súťaž o dobitie tohto mesta medzi svojimi generálmi. Aj keď na druhej strane frontu považovali Briti za rovnako dôležité dobytie Berlínu, Američania mali iný názor. Eisenhower, ktorý spočiatku taktiež prikladal Berlínu dôležitosť, časom zmenil postoj a upustil z plánu jeho dobytia. A to predovšetkým pre jeho nízku strategickú hodnotu. V tom čase už boli určené okupačné zóny Nemecka, a tak by spojenecké vojská dobýjali územie, ktoré napokon aj tak malo pripadnúť ZSSR. Odhady navyše hovorili, že rozhodnutie postupovať na Berlín, by stálo Američanov okolo 100 tisíc mužov.
Lend lease
Múzeum veľkej vlasteneckej vojny v Moskve - raketový systém Kaťuša, jeden zo symbolov červenej armády, umiestnený na podvozku amerického nákladiaku US6 dodanom v rámci Lend Lease programu.

Vojaci červenej armády na britskom obrnenom vozidle, dodanom v rámci programu Lend Lease, v uliciach Bukurešti.

Podstatnejšie ako dobytie Berlínu bola ale ďalšia dohoda, vďaka ktorej mohli Sovieti nielenže Berlín dobyť, ale boli schopní vôbec zvrátiť priebeh nemeckej ofenzívy na svojom území. Išlo o takzvaný zákon o pôžičke a prenájme – Lend Lease – prijatý v USA 11. marca 1941. Tento zákon znamenal skutočný zvrat v priebehu vojny. Vďaka nemu naštartovali Američania masívny program vojenskej a materiálnej pomoci spojeneckým vojskám, predovšetkým ale ZSSR. V rámci neho USA posielalo spojencom celkové vojenské vybavenie, výzbroj, výstroj, muníciu, prístroje, priemyselné vybavenie, obchodné lode, motorové vozidlá, potraviny, palivo, medicínsky materiál a rôzny ďalší materiál, ktorý bol potrebný na vedenie vojny. Celkovo táto pomoc činila 50 miliárd amerických dolárov (ekvivalent v roku 2021 – 719 mld. $). Jej nespochybniteľná dôležitosť pre vývoj bojov na východnom fronte podčiarkuje fakt, že v roku 1942 bol Sovietsky zväz odstrihnutý nemeckými vojskami od najbohatších a priemyselne aj poľnohospodársky najvyspelejších častí svojho územia. Navyše Lend-Lease bol len vyvrcholením obchodnej spolupráce na podporu ZSSR, ktorá trvala od 30. rokov. Napríklad ruské vozidlá GAZ boli licenčné vozidlá Fordu.
Bez techniky, ktorú sme dostali cez Lend-Lease, by sme vojnu prehrali. - Stalin na konferencii v Teheráne v roku 1943
Z celkovej pomoci 50 miliárd USD bolo 11 miliárd (ekvivalent 2021 – 158 miliárd USD) vyčerpaných práve Sovietskym zväzom. V kritických rokoch 1941-1942 dodali Američania do ZSSR 50% celkovej spotreby cukru a zeleniny, 40% spotreby tukov, 100% spotreby sušených a koncentrovaných potravín, čokolády a pod. Celkovo bolo taktiež dodaných 34 miliónov uniforiem, 15 miliónov párov obuvi, 350 000 ton výbušnín, 3 milióny ton nafty (pokrylo 57.8% z celkovej spotreby paliva pre lietadlá ZSSR) , 4.5 milióna ton potravín (išlo o 25% potravinových zásob potrebných počas vojny), 12 000 železničných vagónov, 1860 lokomotív (v rámci Lend Leasu bolo zastrešených 92,7% potreby vojnových železničných zariadení), 425 000 nákladných automobilov, 50 000 jeepov, 18 000 lietadiel, 15 000 leteckých motorov. Okrem hotových výrobkov sa ale dodávalo aj nezanedbateľné množstvo kovov pre vojenský priemysel, predovšetkým oceľ a hliník.
Počas vojny bol priznávaný tejto pomoci veľký význam aj Žukovom (náčelník generálneho štábu), aj Stalinom. Po vojne sa ale historický pohľad zmenil, vplyv pomoci bol bagatelizovaný a všeobecne sa jej existencia odložila do zabudnutia, aby heroické víťazstvo červenej armády nebolo spochybňované alebo zmenšované americkou pomocou. Pôžička 11 miliárd nikdy nebola splatená, dlh bol odpísaný po zaplatení 722 miliónov dolárov.
Bez okolkov vyhlásil, že keby nám Spojené štáty nepomohli, vojnu by sme nevyhrali. Ak by sme museli bojovať proti nacistickému Nemecku jeden na jedného, nemohli by sme sa postaviť proti tlaku Nemecka a vojnu by sme prehrali. - Nikita Chruščov o Stalinovi vo svojich memoároch
Lend Lease v číslach
Bol Lend Lease signifikantnou pomocou?
V dnešnej dobe sa Ruskom dopad Lend Leasu na priebeh vojny bagatelizuje a zastáva sa naratív, že nebol pre víťazstvo vojny kľúčový. Naopak sa Rusi snažia privlastniť si porazenie Nemecka len pre seba, tváriac sa, že to boli oni kto porazil nacistické sily a nie spolupráca spojeneckých vojsk. Sami môžete posúdiť ako kľúčová pomoc bola, a to predovšetkým v poslednom stĺpci, ktorý vyjadruje pomer Lend Leasu k výrobným kapacitám ZSSR.



Vojnové zločiny
Veľkou čiernou škvrnou na oslobodzovaní Európy červenou armádou je aj obrovské množstvo spáchaných vojnových zločinov. Za zmienku stojí aj fakt, že ZSSR až do roku 1955 nebol signatárom Haagských dohovorov týkajúcich sa vedenia vojen.
Masakre, filtračné tábory a deportácie spájané so Stalinovými čistkami vykonávané v princípe na základe rozkazov, boli dopĺňané znásilňovaním, mučením, popravami a krádežami v radoch civilného obyvateľstva vykonávané bežnými vojakmi. Záznamy a dobové svedectvá podčiarkujúci ich rozsah sú vedené v každej krajine, kadiaľ sovietske vojská postupovali. Historici napríklad hovoria až o 2 miliónoch znásilnených žien len na území Nemecka. Presné čísla sa nikdy nedozvieme, ale dobové zápisy z Berlínu hovoria o 100 tisíc prípadoch znásilnenia len medzi aprílom a májom 1945.
Vinenie Stalina z vojnových zločinov okomentoval Putin v roku 2017 ako prílišnú démonizáciu Stalina zo strany nepriateľov Ruska.
Okupanti alebo osloboditelia?
Marshallov plán
Išlo o plán obnovy povojnovej Európy organizovaný USA. Krajinám, ktoré ho prijali bola poskytnutá pomoc v hodnote 13,3 miliardy USD (ekvivalent 2023 – 173 mld. USD), pričom časť z nej bola v podobe úverov a časť v podobe humanitárnej pomoci. Aj keď bola ponúknutá celej Európe (vrátane ZSSR), nakoniec ju prijalo len 16 štátov. Štáty východnej Európy boli pod nátlakom ZSSR donútené vzdať sa tejto možnosti. Inak tomu nebolo ani v prípade Československa, ktoré najskôr prejavilo o pomoc záujem. Následne ale po pozvaní delegácie Československa do Moskvy, dostala vláda ultimátum Marshallov plán odmietnuť. Z mapy krajín, ktoré pomoc prijali môžeme vidieť zásadný rozdiel medzi ekonomickým programom USA a neefektívnym centrálnym riadením ZSSR. O to smutnejší je fakt, že Československo pred a po skončení vojny dosahovalo ekonomických ukazovateľov na úrovni Fínska, Talianska alebo Rakúska. Práve Marshallov plán bolo to, čo dalo týmto krajinám základ pre skokový nárast, ktorý sa nám ani 30 rokov po revolúcii nepodarilo nielenže dobehnúť ale ani minimalizovať. Môžeme len polemizovať o tom, kdeby naša krajina bola teraz, keby sme sa napokon rozhodli inak. No efekt Marshallovho plánu v krajinách, ktoré ho prijali je nespochybniteľný, rovnako ako efekt Sovietskeho zväzu na krajiny východného bloku. A ani 30 rokov po revolúcii si nie sme schopní uvedomiť, že to nie je USA a západ, ktoré nás vykorisťujú a kvôli komu sa máme zle, ale práve Sovietsky zväz a Rusko a naše nekonečné sentimenty k nim.
Okupácia Česko-Slovenska v 1968
Ak po všetkých týchto udalostiach stále nevieme, ako sa máme stavať k problematike Sovietskeho zväzu, pohľad by nám mala vyjasniť naša vlastná história. A to konkrétne rok 1968, ktorý sa hrubým perom zapísal do našej modernej histórie a jeho neduhy sa presúvajú z generácie na generáciu do dnešných dní. Ide o vojenskú intervenciu voči Československu a následnú, vyše 20 ročnú okupáciu. Napriek tomu sa naša história do tejto udalosti stavia laxne a vágne, namiesto radikálneho odsúdenia naprieč celou spoločnosťou sa na toto obdobie spomína so sentimentmi, spája sa s rôznymi historkami, vtipmi alebo komediálnymi filmami. Z armády a krajiny, ktorá nás heroicky oslobodila sa stala armáda a krajina, ktorá nás násilne okupovala a potláčala základné práva a slobody ľudu. Nasledovali politické prenasledovania a procesy alebo aj popravy ako v prípade Milady Horákovej, o ktorej prípade toho mladá generácia rovnako veľa nevie. Obrovský čierny fľak v našich dejinách, ktorý sa stal relatívne nedávno, nedostáva v našich dejinách a pozornosti vôbec toľko miesta, ako iné udalosti. O osloboditeľoch sa učíme neustále, uctievame ich pamätníky, ale o okupantoch tak trochu mlčíme. A tak ďalších vyše 30 rokov od skončenia okupácie stále nenachádzame svoju presnú identitu, nevieme zaujať jasné stanovisko k vlastnej histórii, vraciame sa k rovnakým chybám a vyznávame rovnaké sentimenty. Krajinu, ktorá zničila život rodičom a starým rodičom mnohým z nás, oslavujeme a pozeráme na ňu s úctou a rešpektom...
Marshallov plán
Ktoré krajiny prijali pomoc?
Na mape môžeme vidieť krajiny, ktoré obdržali pomoc v rámci Marshallovho plánu obnovy. Aj takmer 100 rokov neskôr sú očividné rozdiely pri porovnaní s krajinami východného bloku, ktoré plán pod nátlakom ZSSR odmietli. Československo pôvodne o pomoc požiadalo, ale potom po pozvaní našej delegácie do Moskvy svoje rozhodnutie stiahlo.
